V roku 2014 sa Slovenský superpohár presťahoval po dvojročnom pôsobení v Hliníku nad Váhom do západoslovenskej obce Pata, kde sa 11.10.2014 po skončení všetkých hasičských líg na Slovensku zišli tí najlepší z najlepších.
Ako viacerí iste viete, po minuloročnom trochu spackanom podujatí, čo sa týka súťažných dráh a rozdielnej tvrdosti terčov sa očakávalo, že toto podujatie dostane znovu svoj lesk.
Zúčastnilo sa ho 67 hasičských družstiev, ktoré sa na toto podujatie kvalifikovali výkonmi za celú sezónu. Týmto sa dostávame k postupovému kľúču, ktorý niekoľko týždňov pred konaním celej udalosti vniesol vlnu nespokojnosti smerom k organizátorom a na sociálnych sieťach sa iedli búrlivé debaty.
Samozrejme, na superpohári sa chcel ukázať každý, veď povedzme si pravdu, aj pre sponzorov samotných družstiev je to šanca sa predstaviť. Po dlhých debatách organizátori pridali pár divokých kariet do štartovky, no niektorým to stále nevyhovovalo, a tak ich mieru nespokojnosti potrebovali vyjadrovať aj naďalej.
Deň pred samotnou akciou som si prezeral poradie na štarte a priznám sa, nezaregistroval som, že by tam chýbala nejaká veľká ryba slovenskej (z časti českej) scény hasičského športu.
No prejdime k samotnému podujatiu. Ráno pri príchode na miesto konania ma celé prostredie príjemne prekvapilo. Ako prvé každý hľadá to najlepšie parkovacie miesto, čím bližšie k ihrisku, aby si v prípade nudy mohol dať šlofíka za volantom a pritom predstierať, ako ho to náramne baví. Táto možnosť ale stroskotala v momente, keď som v areáli videl množstvo ľudí, ktorí stáli okolo dráhy a čakali na začiatok.
Tento pohľad ma vyviedol z omylu, že dnes existujú už len facebookoví návštevníci udalostí. Nebojím sa povedať, že tam bolo v ten deň viac ľudí, ako na sociálnej sieti ohlásených 857 hostí. Potešilo ma vystúpenie detí a ich ukážka zásahu, je to predsa naša budúcnosť a boli možno lepší ako niektorí ich starší kolegovia, no to je na inú tému.
Po nástupe a konečnom vyrozumení posledných detailov sa postavil na štart prvý tím a celá súťaž sa začala. Trať vyzerala byt pripravená na 100% a organizátori si dali veľmi záležať, čo bolo vidieť. Nikde na dráhe sa netvorili miesta, kde by bol terén premočený a každý tím mal počas celej súťaže rovnaké podmienky.
Počasie celý deň prialo, okrem toho vetra, ktorý bol jediným nedostatkom objednaného počasia. Čo sa týka priebehu súťaže, tak priebeh bol plynulý, tímy vedeli kedy a na ktorú základňu sa majú pripraviť, všetko malo svojho človeka na mieste a dlhotýždňové prípravné procesy bolo badať aj mojím kritickým okom.
Okrem súťaže tu boli ešte iné doprovodné programy, napríklad možnosť zalietať si na vrtuľníku, cenu letu nebudem uvádzať, pre zachovanie slovenských pomerov. V bufete ste mohli nájsť stravu, ktorá mne osobne chutila, a to som vyskúšal väčšinu ponuky. Nie je veľa miest, kde na otvorenom priestranstve dostanete hamburger, ktorý by prenikavou chuťou nechal bez slov aj pána Pohlreicha.
Týmto chcem pochváliť slečny/pani kuchárky. Samozrejmosťou na Slovensku je pitný režim, ktorý bol rôznorodý a na svoje si prišiel naozaj každý gurmán. Ako už býva zvykom, na každom podujatí podobného druhu, všade sa občas vyskytne problém, ktorý treba operatívne riešiť.
Mňa trochu zaskočil koniec súťaže, kde sa dlho nevedelo, kto je vlastne víťazom. Nevedeli to ani samotní súťažiaci, ale zato mohol určite vietor, pre ktorý nebolo na druhom konci ihriska počuť zo zvukových reproduktorov takmer nič. Celkovo sa podujatie natiahlo až do večerných hodín, kedy sa celá akcia vyhodnotila a nasledovali oslavy.
Trochu ma mrzí, že väčšina divákov odišla ešte pred samotným vyhodnotením, no aj tak to neubralo nič na tom, že sa majstrom Slovenska v požiarnom útoku pre rok 2014stali v kategórii mužov hasiči z Revúčky, nasledovaní Vrběticami a Podhorím. Za ženy sa z víťazstva tešili hasičky z Moškovca, strieborné boli hasičky z Nosíc, bronzové zo Spišského Štvrtku.
V konečnom dôsledku hodnotím podujatie za vydarené a myslím si, že ten lesk Slovenského superpohára padol znova tam, kde bol pred minulým rokom. Pata určite nesklamala, práve naopak, bolo to pre mňa jedno z naj podujatí, tak ako sa na záver patrí.
